HISTÓRIA

Podľa archeologických nálezov sa na území obce zdržiaval človek už počas neolitu     (mladšia doba kamenná) resp. v eneolite (neskorá doba kamenná tvoriaca prechod z doby kamennej do doby bronzovej. Svedčia o tom nálezy dvoch kamenných sekeromlatov, vaničkovej nádoby a medenej sekery (altheimskej). Na pozemku „Medzimosty“ sa našli aj popolnice, ktoré však neboli archeologicky preskúmané, a z rímskeho obdobia sa v „Jarku“ našli mince. Tie boli odovzdané bardejovskému múzeu.

Slnečné, nie príliš zvážlivé úpätie Považského Inovca nad vážskou dolinou ponúkalo jej obyvateľom relatívne bezpečné obydlie už dávno predtým, než sa názov obce dostal do písomnej podoby. Relatívne príjemné prostredie (obec je akoby v závetrí) dopĺňala aj možnosť výroby nádob z kvalitnej hrnčiarskej suroviny – tunajších treťohorných ílov, ktorá pretrváva dodnes.

Prvá písomná zmienka o obci ako existujúcej osade  siaha  do roku 1113, ako to dokazuje darovacia listina Zoborského kláštora od Kolomana I.

Spomenutá „Zoborská“ listina je vlastne potvrdením nároku na majetky, ktoré priznal zoborskému kláštoru už uhorský kráľ Štefan I.  Teda listina vlastne potvrdzuje, že Koplotovce existovali už za panovania Štefana I., teda už niekedy v rokoch 997 – 1038. Aj vtedajší názov obce -  LOCUPLOT (Lukoplot)  svedčí o ešte staršej minulosti, veď podľa tvaru i významu pochádza z praslovanských slov luk a plot – teda „Okrúhly plot“, „Okrúhla ohrada“. Starobylý ráz tu majú aj chotárske názvy „Chríby“ a „Kostolné“. V priebehu ďalších storočí sa objavujú názvy obce v r. 1275 Koploth, r. 1709 Koplan, r. 1742 Koplatowce, r. 1773 Koplotovetz, r. 1808 Koplotowce a maďarsky Kaplath. Podľa Zoborskej listiny do Koplotoviec patrili dva ostrovy v riečisku Váhu, tie boli vlastníctvom kláštora sv. Hypolita (na Zobore), a polovica polí patrila tiež kláštoru sv. Hypolita. Druhú polovicu vlastnilo panstvo (v listine nie je bližšie určené).

Z neskoršieho obdobia je známe, že od roku 1275 časť Koplotoviec patrila Erneghovi, synovi Abbu. Abbovci zastávali dôležité postavenie v hlohovskom panstve a aj na vyššom krajinskom poste. Časť pozemkov ešte v roku 1185 vlastnil Stejslav z Nitrianskej Blatnice, ktorý túto časť testamentárne odkázal Zoborskému kláštoru benediktínov. V roku 1330 kláštor predáva svoje nehnuteľnosti v Koplotovciach miestnym zemanom. Udávajú sa rody Kaplathy a Cobor.

Ku Koplotovciam sa priraďuje aj osada Čanadov (nachádzala sa asi 2 km severne od obce), „Chened“, ktorá sa v roku 1393 uvádza v listinných materiáloch ako majetok Kentových dedičov. Rod Kentovcov  dostáva v roku 1350 do vlastníctva  Hlohovec aj s hradom. V roku 1453 sa Čened objavuje ako príslušenstvo panstva Hlohovec. V maďarskej monografii Nitrianskej župy z minulého storočia sa uvádza, že táto obec okolo roku 1750 zanikla nejakou katastrofou. Pravdepodobne išlo o povodeň spojenú so zosuvom pôdy. Tam, kde miestny obyvatelia lokalizujú Čanadov, existuje predpoklad, že k zosuvu mohlo reálne dôjsť. Môžeme pritom uvažovať asi takto: vysoký stav vody podmočil svah, ktorý  aj vplyvom dlhotrvajúcich dažďov stratil stabilitu a zosunul sa smerom na osadu. Zosuv strhol dedinu, celú deštrukciu spláchol dážď, takže sa obec stratilo bezo zvyšku. Po tejto katastrofe vznikla povesť, že každý rok na sv. Jána presne o polnoci sa ukáže celá dedina aj s kostolom.

Vyššie a bokom od predpokladanej osady sa nachádza stĺp so sochou Jána Nepomuckého z roku 1673. Je to pravdepodobne jediný pozostatok z dediny, ktorý ostal len vďaka svojmu postaveniu v teréne. Ľudia, ktorí katastrofu prežili, sa nasťahovali asi do Koplotoviec, pretože tam bolo sídlo ich panstva.  

V roku 1600 sa Koplotovce a Čanadovská „pusta“ dostávajú do vlastníctva rodov Bayči a Gostoni. Pave Gostoni, ako o tom svedčí nápis na klenovom kameni portálu kaštieľa medzi dvoma južnými baštami: „Roku 1613 Pavel Gostoni zo sv. Tomáša dal zhotoviť“ pravdepodobne prebudovával existujúci obranný systém. Ten bol v tom čase viac ako potrebný, pretože hrozba nájazdov z blízkeho okolia Hlohovca bola aktuálna. Z ústneho podania je doložené, že v Koplotovciach sa ľudia ubránili tureckému nájazdu, a to len za múrmi tejto malej pevnosti. 

Dodnes sa z kaštieľa zachovali dve okrúhle bašty a hlavné priečelie i s už spomínaným datovaným portálom. Na nádvorí sú dve klasicistické kúrie. Staršia má v stene zabudované toskánske stĺpy, mladšia má zasa na nádvornej kaskáde stĺporadie. Pivnica kaštieľa má válovú klenbu, je vybudovaná z neopracovaných kameňov a doplnená tehlou. Nachádza sa pod celou dĺžkou hlavnej budovy kaštieľa a v jednej časti vystupuje mimo dispozíciu terénu a je tu naznačené pokračovanie ako aj na východ, ktorý by ústil niekde dvor, čo znamená, že časť pivnice bola zasypaná a zrušená. Jedna miestnosť má ešte pôvodnú válovú klenbu a je v masíve hlavnej budovy.

V roku 1734 bol v obci vybudovaný barokovo-klasicistický kostol Navštívenia Panny Márie ako jednoloďová stavba s polkruhovým uzáverom presbytéria. Rokokový hlavný oltár pochádza z konca 18. storočia a jeho ústredným článkom je oltárny obraz doprevádzaný plastikami svätcov. Pri kostole sa nachádza cintorín so zachovanými ľudovými náhrobníkmi z 19. storočia. Pod kostolom je vybudovaná rodinná hrobka, kde sú pochovaní príslušníci rodov Kurthy, Kochanovský a Frideczký.

Rod Gostonovcov má už priame genealogické spojenie s našou súčasnosťou. Dcéra Pavla Gostoniho Anna sa vydala za Andreja Ravasa a ich syn František mal dcéru Barbaru, ktorá sa vydala za Štefana Kunna. Ten si už uvádzal celé meno „Kunn z Malého Unína a Koplotoviec.“ jeho syn Štefan mal dcéru Teréziu, ktorá sa vydala za Ladislava Kurtyho a ich dcéra Agnesa sa vydala za Jozefa Kochanovského. Ten mal troch synov a jednu dcéru. Syn Ambróz bol priateľom a obdivovateľom Jána Hollého, ktorý mu venoval „Ódu na Ambróza Kochanovského“ a jeho synovi Eduardovi zasa „Ódu na včelín Eduarda Kochanovského.

Terézia sa v roku 1812 vydala za čachtického rodáka Jozefa Frideczkého. Jeho zemiansky rod pochádza z Novohradu a šľachtickú armádnu listinu dostáva od Leopolda I. v roku 1694. Týmto rodom sa uzatvára éra pánov na koplotovskom panstve. Mali spolu dvoch synov a tri dcéry. Barnabáš I. bol nadporučíkom „Uhorskej kráľovskej telesnej stráže“ a syn Timoth sa postupne stal majiteľom celého koplotovského panstva. Bol aj poslancom uhorského snemu v rokoch 1861 – 1869 a pri korunovácii Františka Jozefa za uhorského kráľa v roku 1867 bol pasovaný za „rytiera Zlatej ostrohy“. V rokoch 1876 – 1879 bol županom Nitrianskej stolice. Za manželku si vzal Jozefínu Nesterovú z Bratislavy. Mali spolu tri dcéry a päť synov, z ktorých najmladší Barnabáš II. mal poľnohospodárske vzdelanie a prevzal celý „veľkostatok“. Bol veľmi podnikavý, vybudoval tehelňu a venoval sa hlavne živočíšnej výrobe. Z jeho čias pochádza aj tzv. „Čanadovský majer“. Za manželku si v roku 1908 vzal Beatrix Barkassyovú zo Sedmohradska. Mali dcéru Felíciu, syna Arpáda a Ivana. Ivan Frideczký zomrel v roku 1999 ako posledný zemepán v Koplotovciach. Po jeho smrti predala obec kaštieľ p. Petrekovi, ktorý ho  po rekonštrukcii v súčasnosti  obýva.    

Koplotovce majú jednu prirodzenú zvláštnosť. Áno, sú to minerálne pramene,  o ktorých ľudia vedeli už v dávnej minulosti a možno práve vďaka nim sa začalo prvé osídlenie tohto územia. Vodu z prameňov využívali na rôzne účely, vyplachovali si nimi oči proti zápalom, bahno používali na reumatické choroby. 

No prameň minerálnych vôd Koplotovce sa až do konca 18. v žiadnom publikovanom diele neobjavuje. Písomné zmienky z 19. storočia  však už jasne dokazujú existenciu teplých minerálnych prameňov už v dávnej minulosti ako i to, že množstvo i výdatnosť ich vôd boli oveľa vyššie, ako ich poznáme dnes.

V roku 1975 tu začal hydrogeologický prieskum, ktorý preukázal výskyt minerálnych vôd veľkého rozsahu. S jeho výsledkami sa môžete oboznámiť v časti Minerálne vody v Koplotovciach, kde podávam ucelený prehľad o vrtoch minerálnych vôd, ich chemickom zložení, ako i o možnostiach väčšieho využitia týchto vôd.